Založiť webovú stránku alebo eShop

Chata MAJA   Zemplínska šírava

Zemplín

Zemplín



Rozloha: cca 5 400 km2
Najvyšší bod: 1 221 m n. m. - trojhraničný Kremenec (Bukovské vrchy)
Najnižší bod: 94 m n. m. - výtok Bodrogu zo Slovenska. Je zároveň najnižším bodom SR.
Počet obyvateľov: cca 430 000
Hustota obyvateľov: cca 80 obyv./km2

Pozoruhodné údaje o vidieckych sídlach Zemplína
Najstaršia obec: Ruská, okr. Michalovce (r. 1195)
Najmladšia obec: Zemplínske Hámre, okr. Snina (r. 1954)
Najnižšie položená obec (zároveň aj SR): Klin nad Bodrogom, 98 m n. m., okr. Trebišov
Najvyššie položená obec: Runina, 560 m n. m., okr. Snina. Valaškovce (vojenský obvod) 660 m n. m., okr Humenné
Obec s najväčším katastrom: Stakčín, 16 767 ha, okr. Snina
Obec s najmenším katastrom: Budince, 196 ha, okr. Michalovce
Obec s najväčším počtom obyvateľov: Pavlovce nad Uhom, 4 000 obyv., okr. Michalovce
Obec s najmenším počtom obyvateľov: Parihuzovce, 40 obyv., okr. Snina

Zemplín patrí svojou pestrosťou a mnohotvárnosťou medzi najkrajšie územné celky východnej časti Slovenska. Na severe regiónu sa rozprestiera rázovitá karpatská krajina s pôvodnými pralesovými porastmi a vzácnou faunou (jeleň, vlk, rys, medveď). Ponúka panenskú prírodu, rozsiahle oázy ticha a samoty ako žiadna iná časť Slovenska. Región zdobí rad gréckokatolíckych a pravoslávnych pamiatok s vysokou umelecko-historickou hodnotou. Južná časť Zemplína je oblasťou rozsiahlych nížin, s množstvom vodných plôch, riečnych zákutí a meandrov, vynikajúceho tokajského vína a gastrošpecialít. Väčšina návštevníkov regiónu smeruje k najatraktívnejšiemu cieľu: k vodnej nádrži Zemplínska Šírava.
Zemplín si zachoval až do dnešných dní svoj írečitý svojráz, ktorým sa odlišuje od susedných etnických celkov Slovenska. Charakterové, povahové vlastnosti obyvateľov Zemplína, spolu s dialektom tvoria typický folklór, dobre známy z nezabudnuteľných obrazov najvýznajmnejšieho maliara Zemplína Teodora Jozefa Moussona. Je takmer neuveriteľné, ako sa na takom rozsiahlom a rôznorodom území vytvárala taká jednoliata kultúra a obyvateľstvo, ktoré sa hrdo hlási k svojmu " zemplínstvu" .

Hranice územia

Územia hraničí na severe s Poľskom, na východe s Ukrajinou, na juhu s Maďarskom, na juhozápade s Abovom a na západe so Šarišom. V minulosti bol región súčasťou Zemplínskej a časti Užskej stolice. V súčasnosti patrí územie Zemplína do Košického kraja s okresmi Michalovce, Sobrance, Trebišov (tzv. Dolný Zemplín) a do Prešovského kraja s okresmi Vranov nad Topľou, Humenné, Snina, Medzilaborce (tzv. Horný Zemplín).

Príroda
Geologická stavba a povrch

V severnej časti Zemplína sa nachádzajú geomorfologické celky: Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Beskydské predhorie, ktoré patria do Vonkajších Východných Karpát. Na geologickej stavbe sa najväčšmi podieľajú flyšové paleogénne a kriedové súvrstvia pieskovcov, ílovcov, slieňovcov a zlepencov. Reliéf nesie typické znaky flyšových pohorí. Na miestach s odolnejšími pieskovcami vyčnievajú chrbty, tam, kde sú menej odolné ílovce a slieňovce sú vodou vyhĺbené dlhé erózne brázdy. Daná oblasť je zaujímavá z hľadiska výskytu niektorých surovín. História hľadania nafty na území Slovenska sa začala v druhej polovici 19. stor. vrtnými prácami pri Mikovej, Čertižnom, Pčolinnom. Pichnom, Vyšnom Komárniku a inde. Hĺbkový vrt pri Vyšnom Komárniku dosiahol 840 m a zistili sa v ňom dva naftové obzory. Pri Mikovej bolo vyhĺbených 17 vrtov o hĺbke 50 - 280 m. Ako veľmi nádejné z hľadiska výskytu nafty boli vymedzené oblasti pri Novej Sedlici a Hostoviciach.

V strednej časti Zemplína sa nachádzajú Vihorlatské vrchy, ktoré geomorfologicky patria k Vnútorným Karpatom. Členia sa na podcelky a ich časti ako: Humenské vrchy s Krivoštiankou a Sokolom, Vihorlat s Kyjovskou planinou, Vihorlatskou hornatinou a Jasenskou hornatinou a Popriečny. Humenské vrchy ležia v bradlovom pásme, pričom sú budované druhohornými vápencami, dolomitmi a slieňovcami. Pohorie Vihorlat a Popriečny sú vulkanického pôvodu, vystupujú tu treťohorné andezity viacerých druhov, ich tufy a pyroklastiká. Nivy riek sú pokryté riečnymi usadeninami a podložie Vihorlatských vrchov pásmom spraší a sprašových hlín.

Južnú časť Zemplína zaberá Východoslovenská nížina, Zemplínske vrchy a z juhozápadu zasahujú Slanské vrchy. Východoslovenská nížina je rozsiahnou (4 000 km2) krajinnou oblasťou v subprovincii Veľkej dunajskej kotliny. Člení sa na dva krajinné celky: Východoslovenskú pahorkatinu a južnejšiu Východoslovenskú rovinu. Východoslovenská nížina je vyplnená neogénnymi ílmi, pieskami, vápencami a štrkmi. Tieto horniny vystupujú na okraji Slanských a Zemplínskych vrchov. Pozdĺž riek ich pokrývajú riešne sedimenty, mimo nich spraše, sprašové hliny a na juhovýchode viate piesky. Z nerastných surovín sa na Východoslovenskú pahorkatinu viažu ložiská hnedého uhlia lignitu (Hnojné, Sejkov), keramické suroviny sú pri Michalovciach (halloyzit) a Pozdišovciach (íly), bentonit pri Nižnom Žipove, zeolity v Nižnom Hrabovci - Kučíne, soľ okrem Zbudze je aj v páse Rudlov-Dlhé Klčovo.

Mocnosť ložiska soli v Zbudzi kolíše od 5 m do 300 m, hĺbka uloženia od 160 m do 600 m. Objem ložiska soli je asi 1 mld. ton. Obsah soli dosahuje až 86 %. Po vyťažení ložiska vznikne priestor o objeme 2,5 mld. m3 ako druhotný rezervoár pre ropu. Do úvahy prichádza aj využitie liečebných účinkov soli formou rehabilitačných zariadení. Na tomto území sú bohaté zásoby stavebných surovín: kamenina, tehliarskych hlín, štrkov, štrkopieskov a pieskov. Najcennejším surovinovým bohatstvom Východoslovenskej roviny je zemný plyn, štrkopiesky na nivách Laborca a Ondavy a ložiská kamennej soli. V priestore medzi Kráľovským Chlmcom a Čiernou nad Tisou je prognózne územie lignitov. V okolitom širšom priestore je aj výskyt zlievarenských pieskov. V Medzibodroží sa vyskytujú výrazné pieskové presypy - duny, ktoré tu dosahujú výšku až 25 m, dĺžku až 1,5 km a šírku 150 m, a to na ploche asi 170 km2. Denne z nich " ukrajuje" stavebná aktivita v regióne. V južnej časti Východoslovenskej nížiny vystupuje malé pohorie - Zemplínske vrchy. Geomorfologicky patria k Vnútorným Západným Karpatom. V geologickej literatúre je rozšírené pomenovanie zemplínsky ostrov. Často sa vyčleňujú ako samostatná jednotka - zemplínske pásmo. Budujú ho prvohorné a druhohorné horniny, napr. ruly, svory, pieskovce, bridlice a po okrajoch mladé sopečné horniny andezity, ryolity, tufy. Zemplínske vrchy sú zaujímavé z hľadiska výskytu niektorých surovín. Zrudnenie je chudobné a sporadické. Západne od obce Zemplín sú zaujímavé obsahy striebra. Vo Veľkej Tŕni a jej okolí sú ložiská čierneho uhlia.

Podnebie

Klimaticky je región rozdelený do troch oblastí podľa nadmorskej výšky. Východoslovenská nížina, Beskydské predhorie a Zemplínske vrchy patria do teplej klimatickej oblasti, ktorá pozdĺž riečnych dolín zasahuje aj do Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Táto klimatická oblasť je v regióne plošne najrozsiahlejšia. Vyššie položené územia do 800 m n. m. patria do mierne teplej klimatickej oblasti, ktorú tvoria najvyššie polohy Slanských vrchov a prevažná časť Vihorlatu, Ondavskej a Laboreckej vrchoviny. Polohy nad 800 m n. m. patria do chladnej klimatickej oblasti. Tiahne sa popri hraniciach s Poľskom a zasahuje vrcholové časti Vihorlatu. Snehová pokrývka tu trvá 80 až 100 dní.
Zemplín je po Podunajskej nížine druhou najteplejšou oblasťou Slovenska. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 9 - 10 C. Výborné klimatické podmienky má najmä rekreačná oblasť a okolie Zemplínskej Šíravy. Priemerné trvanie slnečného svitu v tejto oblasti je 2 200 hodín ročne. Priemerné teploty na Zemplíne sú v januári -1 až -4 C na nížine a -5 až -7 C na najvyšších vrcholoch, priemerná teplota v júli sa pohybuje v rozmedzí 18,5 až 20,5 C na nížine a 12 až 16 C na najvyšších vrcholoch. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 530 až 700 mm na nížine a 700 až 1 000 mm v pohoriach. Zrážky sú hlavne v júni a v júli.

Vodstvo


Vodstvo Zemplína tvoria početné rieky, vodné kanály, nádrže, rybníky, jazerá, podzemná voda a minerálne pramene. Zemplín je typickým príkladom vejárovitej riečnej siete, ktorá spadá do povodia rieky Bodrog a do úmoria Čierneho mora. Bodrog vzniká sútokom Ondavy a Latorice, dosahuje na území Slovenska dĺžku len 15 km. Slovensko opúšťa v jeho najnižšom bode: 94 m n. m. s prietokom 113 m3 za sekundu a hĺbkou 4,3 m. Latorica, ktorá pramení na Ukrajine, priberá niekoľko kilometrov nad sútokom s Ondavou veľký prítok Laborec. Laborec pramení v Nízkych Beskydách. Má mnoho malých prítokov, z ktorých najvýznamnejšie sú Cirocha a Uh. Cirocha pramení na severe Zemplína V Bukovských vrchoch. Uh vzniká spojením niekoľkých prítokov, napr.: Ulička, Ubľa v masíve Hrebeňa. Ondava pramení v severozápadnej časti Ondavskej vrchoviny. Jej najvýznamnejšie prítoky sú Topľa a Trnavka. Tisa, do ktorej sa neskôr Bodrog na území Maďarska vlieva, zasahuje do územia Slovenskej republiky len 5 km úsekom, ktorý tvorí prírodnú hranicu SR a Maďarska na juhovýchodnom cípe Zemplína. Južná časť Zemplína je popretkávaná riekami s ich ramenami a zátokami, močiarmi, kanálmi i pieskovými presypmi, je ideálnym miestom na nenáročné a pohodlné turistické vychádzky. Rieky a potoky poskytujú možnosti rybolovu na desiatky druhov rýb. Z hľadiska cestovného ruchu sú najpríťažlivejšie vodné nádrže Zemplínska Šírava a Domaša.

Zemplínska šírava bola vybudovaná v rokoch 1961 - 1966 na toku Čierna voda ako nádrž Laborca. Leží severovýchodne od Michaloviec na južnom upätí Vihorlatských vrchov. Jej východná, plytšia časť, je chránenou ornitologickou rezerváciou. Vodné diela Veľká Domaša a Malá Domaša boli vybudované na Ondave v rokoch 1963 - 1967. Ležia severne od Vranova nad Topľou. Majú dobré podmienky na kúpanie, vodné športy a rybolov. Vodná nádrž Starina je situovaná v severovýchodnej časti Zemplína na rieke Cirocha. Bola vybudovaná v rokoch 1983 - 1988 pre zásobovanie regiónu východného Slovenska pitnou vodou. Jedinečným javom je chránené zosunové jazero Morské oko, situované vo Vihorlatských vrchoch. Hladina jazera počas roka kolíše. Od roku 1974 sa pre vodné športy nevyužíva - jazero je súčasťou NPR Morské oko a CHKO Vihorlat, ktorá patrí do regiónu cestovného ruchu 1. kategórie, ktoré leží v lesoch na severovýchod od obce Vinné. Sú tu možnosti kúpania, člnkovania, rybolovu, turistiky, v zime korčuľovanie, beh na lyžiach.

Známe sú aj Senné rybníky. Tvorené sú sústavou 26 umelo vybudovaných rybníkov. Je to oddychová lokalita a hniezdisko sťahovavého vodného vtáctva. Na Zemplíne sa realizovalo aj veľa protipovodňových úprav. Z odvodňovacích kanálov sú najznámejšie: potok Duša, Somotorský a Leleský kanál. Veľké vody sa vpúšťajú do poldra pri obci Beša. Najväčšie zásoby podzemných vôd sú hlavne v okolí dolného toku Laborca. Minerálne pramene sa vyskytujú v okolí Sobraniec, Michaľan a Veľat. Oblasť Východoslovenskej roviny je perspektívnou aj z hľadiska výskytu horúcich vôd.

Ochrana prírody

Značná pestrosť prírody a krajiny Zemplína viedla k zriadeniu viacerých veľkoplošných i maloplošných chranených území. Na tomto území sa nachádzajú štyri veľkoplošné chránené územia: národný park Poloniny, chránená krajinná oblasť Východné Karpaty, CHKO Vihorlat a CHKO Latorica.

Národný park Poloniny

Do siete národných parkov na Slovensku pribudol 23. 09. 1997. Je lokalizovaný v jeho severovýchodnej časti na slovensko-poľsko-ukrajinskom trojhraničí. Územie NP orograficky patrí k Východným Karpatom, ktoré tu začínajú. Samotný horský celok, na ktorom ho vyhlásili, je na Slovensku známy pod názvom Bukovské vrchy. Meno mu dali jedinečné horské lúky, nachádzajúce sa nad úrovňou lesa - v týchto končinách nazývané poloniny. Výmera NP je 29 805 ha, pričom 80 % tvoria lesy. Do územia NP patrí predovšetkým celá zátopová oblasť nad Starinou, oblasť Maňova a doliny Chotinky pri obci Stakčín. Ďalej na západ územie čiastočne zasahuje do povodia riečky Udavy. Na východ od Cirochy prechádza do Uličskej doliny, v ktorej zaberá horské hrebene v okolí Stužice, Riabej skaly, Ďurkovca, Veľkého a Malého Bukovca, Kučalatej, Stinskej a horský hrebeň Nastasu. Národný park má i samostatné ochranné pásmo, do ktorého patrí okolie deviatich obcí v Uličskej doline a jedna obec v doline Ciroch. Jeho výmera je 10 793 ha. Výnimočnosť územia spočíva vo výskyte najväčších komplexov pôvodných bukovo-jedľových lesov v Európe, miestami až pralesov a v mimoriadnej koncentrácii vzácnych a ohrozených druhov rastín a živočíchov. Je tu 1 200 druhov vyšších rastlín, 342 druhov machorastov, 210 druhov stavovcov - 1 druh mihule, 19 druhov rýb, 13 druhov obojživelníkov, 198 druhov vtákov a 55 druhov cicavcov. Trvale tu žijú všetky druhy mäsožravcov.

Na tomto území je šesť národných prírodných rezervácií (NPR): Stužica, Jarabá skala, Rožok, Pľaša, Havešová, Stinská a štyri prírodné rezervácie (PR): Uličská Ostrá, Borsučiny, Šípková a Udava. Územie je od februára 1993 základom Biosférickej rezervácie (BR) Východné Karpaty, ktorú UNESCO zriadilo pre plnenie programu Človek a biosféra na rozlohe 40 601 ha. Spolu so zriadenými biosférickými rezerváciami v priľahlých chránených územiach Poľska a Ukrajiny, tvorí Medzinárodnú biosférickú rezerváciu Východné Karpaty na rozlohe 165 000 ha.

CHKO Latorica

CHKO Latorica bola vyhlásená 25. 06. 1990. Rozprestiera sa pozdĺž rieky Latorice a dolných tokov Laborca a Ondavy na rozlohe 15 620 ha. Je to druhé veľkoplošné chránené územie nížinného typu na Slovensku. Územie je budované prevažne kvartérnymi sedimentami s typickým fluciálnym a eolickým reliéfom.

V súčasnosti je to ojedinelý zachovalý súbor prirodzených lužných lesov, mŕtvych ramien riek, zriedkavých a vzácnych vodných a močiarnych biocenóz tvoriacich komplex, ktorý nemá obdobu v celej republike. Oblasť je charakteristické vŕbovými solitérmi, dobre sa tu darí lekmu bielemu, leknici žltej, kotvici plávajúcej a kosatcom. Územie sa nachádza v migračnej ceste vodného vtáctva. Z pozoruhodných zástupcov fauny sa v oblasti vyskytuje koník stepný, modlivka zelená, korytnačka močiarna, volavka purpurová, beluša malá, kormorán veľký, orliak morský a iné. Predpokladá sa výskyt do 90-tich druhov chránených živočíchov. Na tomto území boli doposiaľ vyhlásené dve NPR - Latorický luh I. a Latorický luh II. a päť PR - Rašelinisko Boľ, Veľké jazero, Zatínsky luh, Dlhé Tice a Krátke Tice. Cestovný ruch sa územia prakticky nedotýka.

CHKO Vihorlat

Vihorlat bol vyhlásený za CHKO dňa 28. 12. 1973. Rozprestiera sa v okresoch Michalovce, Sobrance, Humenné a Snina. Nachádza sa v katastrálnych územiach Jovsa, Poruba pod Vihorlatom, Remetské Hámre, Hlivištia, Choňkovce, Podhoroď, Ruská Bystrá, Vyšná Rybnca, Stančín, Snina, Zemplínske Hámre a Valaškovce.

CHKO je pokrytá hlavne bukovými lesmi. Vihorlat je napriek neveľkej rozlohe a nadmorskej výške impozantné sopečné pohorie. Vypína sa nad rozsiahlou Východoslovenskou nížinou a jeho najvyššie vrcholy presahujú výšku 1 000 m. Patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov. Jeho geografická poloha a osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých prírodných zvláštností ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov západokarpatskej, východokarpatskej a panónskej flóry. Z chránených druhov sa tu vyskytuje bleduľa jarná karpatská, pribica chlpatoplodá a iné. Najcharakteristickejšou rastlinou je zákonom chránená telekia ozdobná. Na severnej strane Vihorlatu rastú horské druhy ako napr. soldanelka karpatská, kým na južných svahoch sa vyskytujú lesostepné spoločenstvá s teplomilnými druhmi. Celkove sa v CHKO vyskytuje okolo 35 druhov chránených rastlín. Vplyv Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavuje aj v zložení živočíšstva Vihorlatu. Vyskytuje sa tu vyše 2 000 druhov bezstavovcov. Zo stavovcov sú to napríklad mlok karpatský, mlok vrchovský, užovka stromová, ako aj takmer 100 druhov hniezdiacich vtákov, napríklad bocian čierny, včelár obyčajný, orol krikľavý, hadiar krátkoprstý.

CHKO Východné Karpaty

Bola vyhlásená dňa 01. 09. 1977 v pôvodnej rozlohe 96 810 ha, z toho chránené pásmo tvorilo 30 910 ha, výmera vlastnej CHKO bola 66 810 ha. V roku 1997 bol vládou SR vyhlásený vo východnej časti chránenej krajinnej oblasti NP Poloniny. Terajšia CHKO Východné Karpaty má výmeru vlastného územia 26 032 ha, ochranné pásmo bolo zrušené. Územia CHKO kopíruje hranice s Poľskom, tiahne sa od juhovýchodu na severozápad v oblasti Nízkych Beskýd s orografickými celkami Laborecká vrchovina a Beskydské predhorie a od hranica NP Poloniny v katastrálnom území Osadné v okrese Snina až po katastrálne územie Šarbov v okrese Svidník. Je to celok, v ktorom sa prelína hranica západokarpatskej a východokarpatskej flóry s výskytom vzácnych a ohrozených druhov, napr.: mliečnik Sojákov, kostihoj srdcovitý, iskerník karpatský, skopólia kránska, telekia ozdobná a iné. Charakteristické sú pasienkové spoločenstvá s vresom obyčajným na chudobnejších kyslých stanovištiach. V oblasti Dukly je zaznamenaný výskyt brezy previsnutej. Z drevín prevládajú bukové a jedľové lesy, v nižších polohách dubohrabiny a jelšové lužné lesy. Faunu zastupuje vydra riečna, vlk, rys, medveď, hojné je zastúpenie jelenej, srnčej a diviačej zveri. Občas z poľskej strany migruje zubor a los. Čo sa týka druhovej pestrosti a početnosti, najširšie je zastúpená trieda vtákov, napr.: bocian čierny, sova dlhochvostá, ďateľ čierny, orol krikľavý. Z triedy obojživelníkov: salamandra škvrnitá, mloky. Z plazov: slepúch lámavý, jašterica živorodá. Najbežnejší zástupcovia bezstavovcov sú fúzač alpský a bystrušky. Na území CHKO sa nachádzajú dve NPR: Palotská jedlina a Komárnická jedlina a sedem PR: Dranec, Čertižnianske lúky, Hostovické lúky, Beskyd, Miroľská slatina, Haburské rašelinisko a Pod Demjatou.


TOPlist